Keď ti tréning nechutí, tak to radšej nechaj

Šport sa dá robiť aj bez tréningu, ale skúsiť bežať 90km dlhý maratón bez tréningu by bolo úplne nezmyselné. Tam si bez tréningu absolútna nula, s málo tréningom si dve nuly (WC), teda nájdi si správny tréning.

Sme dvaja: Christian Schweiger, ten je členom bavorského družstva zjazdárov, syn známeho zjazdára Pepiho Schweigera, niekoľkonásobného majstra Nemecka, ôsmeho na MS v Äre, účastníka olympiády a môjho kamaráta. Ja som akurát v bavorskom seniorskom družstve. Každý máme vlastné ciele, ale bez kondičnej prípravy, či už na zimu, alebo na lezenie a preteky, sa nezaobídeme. Na jeseň trénujeme vytrvalosť a najlepší je na to vysokohorský tréning. Najlepší je na to Chrisov VW BULI Bus, lebo tam dáme naše MTB a vzadu má miesto jeho pes, ktorý odbehne s nami každú tréningovú jednotku bez problému. Našim hlavným miestom pre masochistické podnikanie je Stubai, lebo ponúka prebehy od chaty k chate, cez vysoké sedlá, ktoré sa dajú prekonať bez lezenia.

Ďalším pohorím je Karwendel, ktorý leží hneď u nás za rohom, tam používame MTB na výjazd do dolín, sú dlhé až 20km. Tréning sa pohybuje vo výškach medzi 1500 a 3000 metrami. Ide tu hlavne o zvyk podať vysoký výkon v teréne, ktorý leží vyššie ako pretekárske trate v zime. Tým sa dosiahne vysoké okysličenie červených krvných buniek, aj ich množstvo sa zvýši a únava a svalové horúčky sa tak ľahko nedostavia. Aj regenerácia trvá kratšie.

Kde sa dá, vyjdeme hore na MTB, ďalej bežíme pomaly kam sa až dá, až na kyslíkový doraz, podľa možností ďalej aj s vôľou a keď to už nejde, tak rýchlo pochodujeme. Oddych je len na pitie. Na jedenie máme len komprimované energetické tyčinky, Dextroenergen a vodu s magnéziom. Magnézium máme so sebou na riedenie do vody. No a Wasa minerálnu soľ - tabletky.

V tréningovom pláne máme 2x do týždňa takýto tréning, tak sme cez týždeň raz v Karwendli a raz v Stubaji. Maxi, to je Chrisov pes, behá s nami, bol už niekoľkokrát na Alpspitze a na trojtisícovkách. Často trénujeme na MTB, začnúc v Scharnitzi (Karwendeltal), vyjdeme až po Larchetalm, tam necháme bicykle, dáme si pohár mlieka a bežíme indiánsky beh na Hallerangeralm. Odtiaľ sa dá už bežať dole do Inssbrucku.

Beh dole je už pôžitok, vlastne by sme mali vybehnúť až na Speckkarspitze, lebo tu máme za sebou len 800 výškových metrov, ale nám to časovo nevychádza. Ako lyžiari sa vyžívame v zjazde do Scharnitzu, brzdy nepoužívame. Ešte lepší zjazd je od Karwendel Haus, zákruty s fajným štrkom, tie sa dajú driftovať. Kto vyletí, mal pech.

V Karwendli je množstvo takýchto možností a nie sme sami, čo využívajú toto pohorie na tréning. Robí to aj mnoho ľahkých atlétov, ale hlavne nordickí bežci.

Tu vyjazdíme na Eppzirler Alm, odtiaľ vybehneme žľabom až na hrebeň a odtiaľ už vidíme Pitztal. Od auta 1100 výškových metrov. Aj Chrisov otec, Pepi Schweiger, sa dá ešte nahovoriť a ide s nami na MTB až ku Seebensee a indiánsky beh na Cobürger Hütte.

Stubai máme ale najradšej, sme tu doma v lete aj v zime. Chodíme hore vždy starou cestou a ušporíme si maut.

Náš častý výbeh je na Sulzenauhütte, ďalej popod ľadovec od Wilden Freiger, neopísateľne krásna príroda!

Začíname na Grawa Alm (1200m, tam je parkovisko), serpentínami popri nádhernom vodopáde na Sulzenau, nad nami ďalší vodopád a serpentíny až na chatu. Všetko indiánskym behom, za chatou až ku Grünauer See behom s palicami, až po pleso. Maxi nám podrýva morálku, lebo on behá ešte aj dookola, hore a dole a obehne duplovanú štreku. Volajú ma síce „Wilder Hund“, ale za ním by som nestačil.

Maxi sa vždy obšmieta okolo mňa, lebo ho sem - tam chválim za jeho výkon, ale ide aj na nervy, o tom neskoršie. Od plesa ideme len rýchlo, ale pozorne, sme totiž už pod vrcholom Mairspitze, 2800m vysoko. Hore nás čakajú lavičky ako v parku. A čo Gerlach, nespravia aj tam?

Tak stehienka, nachystajte sa, budeme piecť na vás vajcia. Popri Nürnberger Hütte dole serpentínami, až na cestu a nazad na Grawa Alm. No nie je to také ľahké, ako to tu píšem. Teraz nás nezastaví nikto, aby sme si nedali 2 Weissbier. Sakra! Toto sú tie typické zaberáky, 1600 v.m., z ktorých v zime čerpáme.

Chát jesto, od Neustiff (1000m), aj na pravej strane, napríklad Franz Senn Hütte a tu sa dá robiť kombi. Odstavíme Buli nad dedinou, malý ruksak a palice sa priviažu na MTB a po dobrej ceste (je privátna, platí sa), vyjdeme až na Oberriss Hütte (1750m), kde je veľké parkovisko. Najťažšie je obísť chatu, dobré žrádlo rozvoniava až pred dvere. Ďalej sa ide pešo, nádhernou vysokohorskou krajinou, polovicu behom, polovicu rýchlym pochodom. Turisti sa vždy pýtajú, kam sa tak ponáhľame. Chris raz odpovedal, že mu žena rodí a musí ísť rýchlo domov. Krásna a pohodlná Franz Senn Hütte (2147m), ale ostať tam nemôžeme. Ďalej sa beží po Štubajskej magistrále smerom na Schrimmennieder, sedlo 2714m vysoko a tá psia sviňa sa vytrhne Chrisovi z ruky, vybehne hore na sedlo, tam si sadne a kuká sa na nás dole, ako sa tam plazíme.

Tých 1700 v.m. nás vyžmýkalo ako prádlo vo vaškuchli, sme totálne hotoví, len Maxi sa díva, prečo nebežíme ďalej. Tak ako na pretekoch sa pýtam sám seba, či to musím robiť. To sú presne tie slabé chvíľky, ktoré sa musia prekonať, lebo som tisíckrát prisahal, že už je koniec, a o týždeň som bežal znova.

Pohľad padá smerom na Neue Regensburger Hütte. Preklínam všetko, čo má s behom niečo spoločné, Chris ide príkladne dopredu, tak hajde, ideme!

Pri chate nestojíme, lebo by sme tam ostali prilepení. Tak už asi len 1300 v.m. behu dole kopcom. Maličkosť. Zabudneme aj na bolesť, keď sa tá sviňa Maxi rozbehne dole po lúkach. To robil často, keď zbadal nejaké kravy alebo ovce osamotene postávať. Začal naháňať kravu, tá behala od strachu slalom a my sme sa šli od strachu posrať, či nás domorodci nevidia. Tiroláci nepoznajú srandu, keď ide o ich zvieratá. Už som si predstavoval, s akými modrinami prídeme domov. Tentokrát sme mali šťastie.

Pri aute sa mi nechce ani prezliecť, ale nejako to dokážem. Tak ešte vyhodíme peniaze za cestu k bicyklom. Chris ľúbi weissbier, dám si aj ja, to osvieži. Chvalabohu je on vodič, vystriem sa na sedačke. Aby zase nepadli slová „Šli ste popri Seefelde, mohol si dačo doniesť!“, ideme už automaticky do cukrárne a krémešky s kávou robia zo mňa zas človeka. Aby si nikto nemyslel, že športovci sú askéti, niečo sladké treba vždy.

Facit: človek nevie ani sám, koľko vydrží. Čo ho brzdí, je pohodlnosť a slabá vôľa, ale to sa dá trénovať. Ale len keď sa chce! Na rytmus takéhoto tréningu si treba zvyknúť.

Spomienka na časy, keď som ešte mohol. Staroba je choroba a má byť zakázaná.

Jano Banko