Nonstop hrebeňom Západných Tatier
06.01.2008Vlado Bilík: Krátka správa o dlhej akcii
Bojovo naladená úderka v zložení Vlado Dudlák (duša podujatia a chodiaca databáza), Slavo Glesk (nositeľ bremien a pohody), Braňo Novák (ťahúň, a nemyslím tým litre), Broňo Novák (mladá krv) a Vlado Bilík (fotolajdák podujatia) sa stretla na večeri v Zuberci, aby sa naplnila poslednými inštrukciami, bryndzovými haluškami a pitným režimom, čo je neobratný obrat pre pivo, nie žinčicu. Aby sa osoby a obsadenie neplietli, budeme ich označovať termínmi Dudli, Slavo, Braňo, mladý Broňo a ja vo všetkých pádoch (našťastie ich nebolo veľa). Skupinu sprevádzala podporná čata v zložení Majka a Janka (moja manželka a dcéra).
Plán trasy znel: Huty (východný koniec Západných Tatier), Sivý vrch, Brestová, Salatín, Spálená, Pachoľa, Baníkov, Smutné sedlo, Ostrý Roháč, Jamnické sedlo, Volovec, Hrubý vrch, Klin, Bystrá, Pyšné sedlo (kde nás bude čakať podporná skupina s vodou a sladkými i mastnými kalóriami), Veľká Kamenistá, Smrečiny, Tomanovské sedlo, Temniak, Kasprov vrch, Ľaliové sedlo (rozhranie medzi Západnými a Vysokými Tatrami), potom trochu späť a posledných 18 km dolu Tichou dolinou do Podbanského.
Hoci sme odhad potrebného času urobili nanajvýš konzervatívne, dokonca jeden nemenovaný i rôznymi teoreticko-vedeckými metódami, realita sa asi vo vede nevyzná, a preto nám dala riadnu príučku. V Pyšnom sedle sme sa v dôsledku veľkého meškania rozhodli, že z Tomanovského sedla nepôjdeme na Temniak, aby sme netápali v temnote, ale sa spustíme dolu, do Tomanovskej doliny, ktorá ústi do Tichej doliny končiacej v Podbanskom. Suma sumárum to bolo asi 51 km s prevýšením 4030 m. a približne rovnakým ponížením. Celý špás nám trval 15 hodín a 22 minút brutto.
Poďme ale po poriadku. Plánom bolo zobudiť sa o tretej ráno a vyraziť z Hút o štvrtej. O jedenástej večer však začalo vytrvalo pršať a pršalo ešte i o tretej, takže sme štart posunuli o hodinu. Našťastie dážď prestal – a akciu sme rozbehli. Naplnili sme si ruksaky, ľadvinky a žalúdky. Ja skúšam čerstvo vymyslený patent: aby mi pri behu veci v poloprázdnom ruksaku neposkakovali, nafukujem balónik a dávam ho nad ne. Perfektne sa to osvedčilo! Škoda len, že nevyfukujem hélium, ešte by ma aj nadnášalo.
Žalúdky sme si naplnili každý svojím osvedčeným obsahom. Slavo s mladým Broňom sa nadopovali slaninou a podobnými rastlinnými produktami (rastú na svini), my ostatní gebuzinou s odborným názvom grc, čo je zmes ovsených vločiek, hrozienok, jogurtu, orechov a banánov. Napriek konzumácii týchto zázračných prostriedkov sa pri našom putovaní nevyskytli žiadne mimoriedne udalosti; za zmienku snáď stojí len jeden dôsledok, a síce to, že sme sa dlho dorozumievali spôsobom, pripomínajúcim zachrípnutých svišťov. Ale zasa som sa predbehol.
Vyrazili sme o štvrť na šesť. Každý z nás niesol 1,5 – 2 l tekutín, Slavo vo svojom povestnom ťavom hrbe. Nevedeli sme odhadnúť, čo v ňom má, lebo si, slastne mľaskajúc, poťahoval podozrivo často – a trielil ako čert, ledva s ním ctižiadostivý Broňo stihol držať krok. Ja som v priebehu ranných príprav do seba nalial asi 2,5 l tekutín, čím sa zo mňa stal živočíšny druh cikavec. Výhoda spočívala v tom, že som hádam šesť hodín necítil potrebu piť. Terén som kropil rovnako usilovne, ako ho hnojil iný živočíšny druh – kakavec hnedý, hoci tých asi desať obrovských kôp, ktoré sme na chodníku museli preskakovať počas prvých dvoch hodín putovania, malo zelenú farbu. To rozptýlilo našu úzkosť – ten brumátor bol určite vegetarián.
O behu sa dalo hovoriť len zriedkakedy, terén bol väčšinou taký strmý, že aj kráčať bolo často namáhavé. Navyše spočiatku bol chodník v lese rozblatený a skaly zradne klzké. Scenérie po opustení lesa však boli také nádherné, že srdce plesalo a duša sa povznášala i bez hélia.
Medzi Salatínom a Jamnickým sedlom sa vinula trasa „horolezeckej“ etapy s nesmierne členitým vysokohorským terénom, s reťazami – a za Baníkovským sedlom s hrôzu vzbudzujúcimi zrázmi po oboch stranách úzkeho hrebeňa. Najmä mladý Broňo na to občas nemal nervy. Nohy si odpočinuli, trpeli viac ruky, ktorými sme sa vzpierali osudu. Ja som si riadne obrúsil brušká prstov (hovorí sa tomu učňovské mäso); keď som sa spamätal, bolo už neskoro. Preto som v nasledujúce dni chodil po skalách ako pravý gentleman, v bielych rukavičkách. Horolezecká etapa nám trvala rovné štyri hodiny (turistický čas je sedem hodín).
V Jamnickom sedle, kam sme sa presne na poludnie pomerne živí dopravili, nastal rozklad našej úderky na dve časti. Obetavejšia a smädnejšia časť (Dudli, Braňo a Broňo) sa vydala po čerstvú vodu do nižšieho z Jamnických plies. Zvyšok bol vyslaný dobyť Volovec. Stretli sme sa v sedle pod Deravou, joj, ale sme si vypili! Onedlho sme boli na úpätí Hrubého vrchu, ktorý nás už zďaleka vábil i odstrašoval dlhým strmým chodníkom idúcim hore priamo, resp. iba krátkymi švihmi (prevýšenie 325 m na vzdialenosti 750 m). Broňo a Braňo to vzali ako výzvu a začali sa pretekať, hore boli asi o 20 minút. My Vladovia sme boli rozumnejší (čo treba chápať tak, že sme nevládali) a dopachtili sme sa hore o päť až desať minút za prvolezcami. Slavo to ubrzdil a zo solidarity zostal s nami.
Preteky mali na Braňa taký blahodarný vplyv, že mu prečistili všetky zanesené sitá v tele, takže odvtedy bol stále rýchlejší. Preteky mali na mladého Broňa taký blahodarný vplyv, že sa tak vyšťavil, že na zvyšok putovania stratil ambície byť neustále v čele.
Po zbehnutí z Hrubého vrchu nás čakal pekný hôľnatý úsek na Končistú, po ktorom sa dalo bežať až pod kopec Klin. To bola ďalšia lahôdka (prevýšenie 210 m), i keď na rozdiel od Hrubého vrchu serpentinózna. Potom sme už načisto vykapali, a to nás onedlho čakal výstup na najvyšší vrch Západných Tatier, ktorým je Bystrá (2248 mnm). Neuberali sme sa na ňu veru spôsobom hodným jej mena, skôr naopak. Morálku nám na najstrmších úsekoch, kde sme ledva prešľapovali z nohy na nohu, ešte viac pozdvihol mladý Čech v texaskách a sandáloch, ktorý okolo nás prefrčal, len sme oči vyvaľovali, my, trénovaní športovci. Div že si pritom nepopiskoval. Dúfali sme len, že nebol už desiatu hodinu v horskom nasadení ako my.
Z Bystrej sme sa spustili na Blyšť, kde sme mali dišputu s nejakými Poliakmi ohľadne hraničného kameňa, o ktorom sme na mieste dokonca vymysleli chabý vtip. Potom sme sa tak rýchlo, ako sme len vládali, teda pomaly, dostali do Pyšného sedla, kde nás už zo tri hodiny vyčkávali naše obetavé baby Majka a Janka, obete nášho vedeckého časového odhadu. V sedle nás čakali hektolitre vody a tony papanín. Slavo s Broňom dorážajú i zvyšky svojich zásob, slaninovo-klobásovo-syrové müsli. Ohromne dobre padla teplá káva z termosky. Okrem nej padlo i niekoľko závažných rozhodnutí. Predovšetkým, Slavovi sa rozsypali menisky, takže s bôľom v srdci a v kolenách sa s nami rozlúčil a ochraňoval dievčatá pri ceste späť Kamenistou dolinou. Druhé závažné rozhodnutie bolo už spomenuté - skrátenie trasy vzhľadom na pokročilý čas.
Nasledujúce riadky až po Tomanovské sedlo čítajte, prosím, so zatvorenými očami, aby ste o ničom nevedeli. Na tomto úseku sa z nás ostatných totiž stala štvorica páchateľov: začali sme sa pohybovať po šikmom – a neznačkovanom – chodníku.
Zotavený štvorlístok páchateľov teda vyrazil o 16:20 na Veľkú Kamenistú, v poradí štrnástu dvojtisícovku, ak zarátame aj Blyšť. Nasledujúce dve a pol hodiny nemožno nazvať inak ako nádhera a pohoda a blaženosť a rozkoš, a tak ďalej (lebo ma už iné slovo nenapadá). Po prvé, naozaj sme boli do veľkej miery zotavení. Po druhé, neboli sme však zotavení až natoľko, aby sme sa začali naháňať; naopak, napredovali sme pozvoľným tempom, debatujúc o všeličom možnom. Po tretie, popoludňajšie slniečko hrialo veľmi príjemne, veď to poznáte, ani málo, ani moc. No a po štvrté, cesta sa predsa len začala schyľovať k úspešnému záveru.
Poslednou dvojtisícovkou korigovaného plánu mali byť Smrečiny. Akosi nám však pri tých besedách ušla odbočka na vrchol, tak sme ich nechali napospas osudu. A už je tu náš dnešný najsamposlednejší vrchol: Poľská Tomanová (1977 mnm). Je z nej krásny výhľad na všetky strany – i tam, kam sme plánovali ísť, ale nepôjdeme. Spúšťame sa do Tomanovského sedla a z diaľky vidíme, že prichádza párik, ktorý si v sedle rozkladá nafukovačku. Myslia si, naivní, že sú tak ďaleko od civilizácie, že ich nikto v tvorivom diele nebude rušiť. Prvým narušiteľom je však mladý Broňo, ktorý zasa dostal dočasný záchvat ambície. My rozvážnejší sme naňho cestou ušili búdu. Dolu sa ho spytujem: Tak čo, Broňo, ako sa cítiš, nie si unavený? A Broňo na to, akože ináč: Kdežééé, úplne v pohode! To je dobre, hovorím a vysvetľujem: Do prekonania prevýšenia 5000 m nám chýba už len 400 m, čo práve zodpovedá výstupu na Temniak. Keďže máme časovú rezervu a dosť síl, rozhodli sme sa, že tam vybehneme, a potom sa vrátime. Broňo sa zľakol, zalapal po dychu a začal sa vyhovárať – presne tak, ako by sme sa zľakli, zalapali po dychu a začali vyhovárať my, keby nedajbože súhlasil.
S mladými Poliakmi uzatvárame obchod: ak nás odfotia, dlho sa nezdržíme. Sľub plníme a po chvíli sa pohrúžime do botanickej záhrady menom Tomanovská dolina. Uľavilo sa nám, že sme prestali byť páchateľmi. Je sedem hodín večer, pred nami sú ešte 3 km Tomanovskou dolinou a asfaltka v Tichej doline. Opäť narážame na hnojivo známe z rána, ibaže je čierne, teda tentokrát žiadny vegetarián. Radšej sa držíme tesne pri sebe. Broňo puká – nie tak, ako obvykle, na to už nemá, lež plastovou fľašou. Keď som zaostalý, napr. po fotografovaní, pokúšam sa o spev. Je taký kvalitný, že by odohnal aj hluchého medveďa a z Petra Dvorského by spravil hviezdu relácie Predčasné úmrtia.
Konečne je tu asfaltka. Už sme zasa dosť umorení a príliš sa nám nechce pokračovať bežne. Keď si ale na značke prečítame, že do Podbanského je to ešte tri a štvrť hodiny, a naše uťahané hlavy vykalkulujú, že tomu zodpovedá 17 km, niet vyhnutia a rozbiehame sa. (Našťastie sme sa mýlili, v skutočnosti to bolo len 11 km.) Po dvadsiatich minútach, čuduj sa svet, sa oproti nám objavuje bežec. Vtom Dudlimu zapne: to musí byť iste priateľ Roman Rybanský, ktorý dovolenkuje s rodinou v Račkovej doline a pozná náš pôvodný plán i časový odhad. Má šťastie, stačilo, aby vyrazil o čosi skôr a boli by sme sa minuli – a on by jachal až kamsi do Tramtárie na konci Tichej doliny.
Stretnutie je povzbudením pre morálku a vítanou príležitosťou urobiť si krátku pauzu. Pri ceste späť nám Roman robí zajaca a my, blázni, hoci to nikto z nás nechce, stupňujeme tempo, je zázrak, že to vôbec dokážeme. A cesta nie a nie skončiť. To pekelné tempo udržiavame vyše pol hodiny. Každý z nás sa túži zastaviť, ale nikto nechce byť ten, ktorý to navrhne. Skrátka hlupáci. Konečne je tu Podbanské. Nesmierna úľava. Zvyšok tímu je vyvalený tentokrát preto, že nás čakali až o dve hodiny. Našťastie poživeň, v ktorej hlavnú úlohu hrá pivo, vysmážaný syr a hranolky, majú nakúpenú, takže sa rozhodujeme, že ideme do Zuberca, kde usporiadame záverečné orgie. A tak sa i stalo.
Netrvalo ani deň a Dudli vymyslel ešte väčšiu koninu: nonstop beh okolo Vysokých Tatier – len 81 km a 4300 metrov prevýšenia. Radšej som sa zatiaľ na ten jeho plán ani nepozrel. Ešte že to chce uskutočniť až na budúci rok.
Vlado Bilík
Dunajská Lužná 28.7.2004
Spolupráca Vlado Dudlák
Bojovo naladená úderka v zložení Vlado Dudlák (duša podujatia a chodiaca databáza), Slavo Glesk (nositeľ bremien a pohody), Braňo Novák (ťahúň, a nemyslím tým litre), Broňo Novák (mladá krv) a Vlado Bilík (fotolajdák podujatia) sa stretla na večeri v Zuberci, aby sa naplnila poslednými inštrukciami, bryndzovými haluškami a pitným režimom, čo je neobratný obrat pre pivo, nie žinčicu. Aby sa osoby a obsadenie neplietli, budeme ich označovať termínmi Dudli, Slavo, Braňo, mladý Broňo a ja vo všetkých pádoch (našťastie ich nebolo veľa). Skupinu sprevádzala podporná čata v zložení Majka a Janka (moja manželka a dcéra).
Plán trasy znel: Huty (východný koniec Západných Tatier), Sivý vrch, Brestová, Salatín, Spálená, Pachoľa, Baníkov, Smutné sedlo, Ostrý Roháč, Jamnické sedlo, Volovec, Hrubý vrch, Klin, Bystrá, Pyšné sedlo (kde nás bude čakať podporná skupina s vodou a sladkými i mastnými kalóriami), Veľká Kamenistá, Smrečiny, Tomanovské sedlo, Temniak, Kasprov vrch, Ľaliové sedlo (rozhranie medzi Západnými a Vysokými Tatrami), potom trochu späť a posledných 18 km dolu Tichou dolinou do Podbanského.
Hoci sme odhad potrebného času urobili nanajvýš konzervatívne, dokonca jeden nemenovaný i rôznymi teoreticko-vedeckými metódami, realita sa asi vo vede nevyzná, a preto nám dala riadnu príučku. V Pyšnom sedle sme sa v dôsledku veľkého meškania rozhodli, že z Tomanovského sedla nepôjdeme na Temniak, aby sme netápali v temnote, ale sa spustíme dolu, do Tomanovskej doliny, ktorá ústi do Tichej doliny končiacej v Podbanskom. Suma sumárum to bolo asi 51 km s prevýšením 4030 m. a približne rovnakým ponížením. Celý špás nám trval 15 hodín a 22 minút brutto.
Poďme ale po poriadku. Plánom bolo zobudiť sa o tretej ráno a vyraziť z Hút o štvrtej. O jedenástej večer však začalo vytrvalo pršať a pršalo ešte i o tretej, takže sme štart posunuli o hodinu. Našťastie dážď prestal – a akciu sme rozbehli. Naplnili sme si ruksaky, ľadvinky a žalúdky. Ja skúšam čerstvo vymyslený patent: aby mi pri behu veci v poloprázdnom ruksaku neposkakovali, nafukujem balónik a dávam ho nad ne. Perfektne sa to osvedčilo! Škoda len, že nevyfukujem hélium, ešte by ma aj nadnášalo.
Žalúdky sme si naplnili každý svojím osvedčeným obsahom. Slavo s mladým Broňom sa nadopovali slaninou a podobnými rastlinnými produktami (rastú na svini), my ostatní gebuzinou s odborným názvom grc, čo je zmes ovsených vločiek, hrozienok, jogurtu, orechov a banánov. Napriek konzumácii týchto zázračných prostriedkov sa pri našom putovaní nevyskytli žiadne mimoriedne udalosti; za zmienku snáď stojí len jeden dôsledok, a síce to, že sme sa dlho dorozumievali spôsobom, pripomínajúcim zachrípnutých svišťov. Ale zasa som sa predbehol.
Vyrazili sme o štvrť na šesť. Každý z nás niesol 1,5 – 2 l tekutín, Slavo vo svojom povestnom ťavom hrbe. Nevedeli sme odhadnúť, čo v ňom má, lebo si, slastne mľaskajúc, poťahoval podozrivo často – a trielil ako čert, ledva s ním ctižiadostivý Broňo stihol držať krok. Ja som v priebehu ranných príprav do seba nalial asi 2,5 l tekutín, čím sa zo mňa stal živočíšny druh cikavec. Výhoda spočívala v tom, že som hádam šesť hodín necítil potrebu piť. Terén som kropil rovnako usilovne, ako ho hnojil iný živočíšny druh – kakavec hnedý, hoci tých asi desať obrovských kôp, ktoré sme na chodníku museli preskakovať počas prvých dvoch hodín putovania, malo zelenú farbu. To rozptýlilo našu úzkosť – ten brumátor bol určite vegetarián.
O behu sa dalo hovoriť len zriedkakedy, terén bol väčšinou taký strmý, že aj kráčať bolo často namáhavé. Navyše spočiatku bol chodník v lese rozblatený a skaly zradne klzké. Scenérie po opustení lesa však boli také nádherné, že srdce plesalo a duša sa povznášala i bez hélia.
Medzi Salatínom a Jamnickým sedlom sa vinula trasa „horolezeckej“ etapy s nesmierne členitým vysokohorským terénom, s reťazami – a za Baníkovským sedlom s hrôzu vzbudzujúcimi zrázmi po oboch stranách úzkeho hrebeňa. Najmä mladý Broňo na to občas nemal nervy. Nohy si odpočinuli, trpeli viac ruky, ktorými sme sa vzpierali osudu. Ja som si riadne obrúsil brušká prstov (hovorí sa tomu učňovské mäso); keď som sa spamätal, bolo už neskoro. Preto som v nasledujúce dni chodil po skalách ako pravý gentleman, v bielych rukavičkách. Horolezecká etapa nám trvala rovné štyri hodiny (turistický čas je sedem hodín).
V Jamnickom sedle, kam sme sa presne na poludnie pomerne živí dopravili, nastal rozklad našej úderky na dve časti. Obetavejšia a smädnejšia časť (Dudli, Braňo a Broňo) sa vydala po čerstvú vodu do nižšieho z Jamnických plies. Zvyšok bol vyslaný dobyť Volovec. Stretli sme sa v sedle pod Deravou, joj, ale sme si vypili! Onedlho sme boli na úpätí Hrubého vrchu, ktorý nás už zďaleka vábil i odstrašoval dlhým strmým chodníkom idúcim hore priamo, resp. iba krátkymi švihmi (prevýšenie 325 m na vzdialenosti 750 m). Broňo a Braňo to vzali ako výzvu a začali sa pretekať, hore boli asi o 20 minút. My Vladovia sme boli rozumnejší (čo treba chápať tak, že sme nevládali) a dopachtili sme sa hore o päť až desať minút za prvolezcami. Slavo to ubrzdil a zo solidarity zostal s nami.
Preteky mali na Braňa taký blahodarný vplyv, že mu prečistili všetky zanesené sitá v tele, takže odvtedy bol stále rýchlejší. Preteky mali na mladého Broňa taký blahodarný vplyv, že sa tak vyšťavil, že na zvyšok putovania stratil ambície byť neustále v čele.
Po zbehnutí z Hrubého vrchu nás čakal pekný hôľnatý úsek na Končistú, po ktorom sa dalo bežať až pod kopec Klin. To bola ďalšia lahôdka (prevýšenie 210 m), i keď na rozdiel od Hrubého vrchu serpentinózna. Potom sme už načisto vykapali, a to nás onedlho čakal výstup na najvyšší vrch Západných Tatier, ktorým je Bystrá (2248 mnm). Neuberali sme sa na ňu veru spôsobom hodným jej mena, skôr naopak. Morálku nám na najstrmších úsekoch, kde sme ledva prešľapovali z nohy na nohu, ešte viac pozdvihol mladý Čech v texaskách a sandáloch, ktorý okolo nás prefrčal, len sme oči vyvaľovali, my, trénovaní športovci. Div že si pritom nepopiskoval. Dúfali sme len, že nebol už desiatu hodinu v horskom nasadení ako my.
Z Bystrej sme sa spustili na Blyšť, kde sme mali dišputu s nejakými Poliakmi ohľadne hraničného kameňa, o ktorom sme na mieste dokonca vymysleli chabý vtip. Potom sme sa tak rýchlo, ako sme len vládali, teda pomaly, dostali do Pyšného sedla, kde nás už zo tri hodiny vyčkávali naše obetavé baby Majka a Janka, obete nášho vedeckého časového odhadu. V sedle nás čakali hektolitre vody a tony papanín. Slavo s Broňom dorážajú i zvyšky svojich zásob, slaninovo-klobásovo-syrové müsli. Ohromne dobre padla teplá káva z termosky. Okrem nej padlo i niekoľko závažných rozhodnutí. Predovšetkým, Slavovi sa rozsypali menisky, takže s bôľom v srdci a v kolenách sa s nami rozlúčil a ochraňoval dievčatá pri ceste späť Kamenistou dolinou. Druhé závažné rozhodnutie bolo už spomenuté - skrátenie trasy vzhľadom na pokročilý čas.
Nasledujúce riadky až po Tomanovské sedlo čítajte, prosím, so zatvorenými očami, aby ste o ničom nevedeli. Na tomto úseku sa z nás ostatných totiž stala štvorica páchateľov: začali sme sa pohybovať po šikmom – a neznačkovanom – chodníku.
Zotavený štvorlístok páchateľov teda vyrazil o 16:20 na Veľkú Kamenistú, v poradí štrnástu dvojtisícovku, ak zarátame aj Blyšť. Nasledujúce dve a pol hodiny nemožno nazvať inak ako nádhera a pohoda a blaženosť a rozkoš, a tak ďalej (lebo ma už iné slovo nenapadá). Po prvé, naozaj sme boli do veľkej miery zotavení. Po druhé, neboli sme však zotavení až natoľko, aby sme sa začali naháňať; naopak, napredovali sme pozvoľným tempom, debatujúc o všeličom možnom. Po tretie, popoludňajšie slniečko hrialo veľmi príjemne, veď to poznáte, ani málo, ani moc. No a po štvrté, cesta sa predsa len začala schyľovať k úspešnému záveru.
Poslednou dvojtisícovkou korigovaného plánu mali byť Smrečiny. Akosi nám však pri tých besedách ušla odbočka na vrchol, tak sme ich nechali napospas osudu. A už je tu náš dnešný najsamposlednejší vrchol: Poľská Tomanová (1977 mnm). Je z nej krásny výhľad na všetky strany – i tam, kam sme plánovali ísť, ale nepôjdeme. Spúšťame sa do Tomanovského sedla a z diaľky vidíme, že prichádza párik, ktorý si v sedle rozkladá nafukovačku. Myslia si, naivní, že sú tak ďaleko od civilizácie, že ich nikto v tvorivom diele nebude rušiť. Prvým narušiteľom je však mladý Broňo, ktorý zasa dostal dočasný záchvat ambície. My rozvážnejší sme naňho cestou ušili búdu. Dolu sa ho spytujem: Tak čo, Broňo, ako sa cítiš, nie si unavený? A Broňo na to, akože ináč: Kdežééé, úplne v pohode! To je dobre, hovorím a vysvetľujem: Do prekonania prevýšenia 5000 m nám chýba už len 400 m, čo práve zodpovedá výstupu na Temniak. Keďže máme časovú rezervu a dosť síl, rozhodli sme sa, že tam vybehneme, a potom sa vrátime. Broňo sa zľakol, zalapal po dychu a začal sa vyhovárať – presne tak, ako by sme sa zľakli, zalapali po dychu a začali vyhovárať my, keby nedajbože súhlasil.
S mladými Poliakmi uzatvárame obchod: ak nás odfotia, dlho sa nezdržíme. Sľub plníme a po chvíli sa pohrúžime do botanickej záhrady menom Tomanovská dolina. Uľavilo sa nám, že sme prestali byť páchateľmi. Je sedem hodín večer, pred nami sú ešte 3 km Tomanovskou dolinou a asfaltka v Tichej doline. Opäť narážame na hnojivo známe z rána, ibaže je čierne, teda tentokrát žiadny vegetarián. Radšej sa držíme tesne pri sebe. Broňo puká – nie tak, ako obvykle, na to už nemá, lež plastovou fľašou. Keď som zaostalý, napr. po fotografovaní, pokúšam sa o spev. Je taký kvalitný, že by odohnal aj hluchého medveďa a z Petra Dvorského by spravil hviezdu relácie Predčasné úmrtia.
Konečne je tu asfaltka. Už sme zasa dosť umorení a príliš sa nám nechce pokračovať bežne. Keď si ale na značke prečítame, že do Podbanského je to ešte tri a štvrť hodiny, a naše uťahané hlavy vykalkulujú, že tomu zodpovedá 17 km, niet vyhnutia a rozbiehame sa. (Našťastie sme sa mýlili, v skutočnosti to bolo len 11 km.) Po dvadsiatich minútach, čuduj sa svet, sa oproti nám objavuje bežec. Vtom Dudlimu zapne: to musí byť iste priateľ Roman Rybanský, ktorý dovolenkuje s rodinou v Račkovej doline a pozná náš pôvodný plán i časový odhad. Má šťastie, stačilo, aby vyrazil o čosi skôr a boli by sme sa minuli – a on by jachal až kamsi do Tramtárie na konci Tichej doliny.
Stretnutie je povzbudením pre morálku a vítanou príležitosťou urobiť si krátku pauzu. Pri ceste späť nám Roman robí zajaca a my, blázni, hoci to nikto z nás nechce, stupňujeme tempo, je zázrak, že to vôbec dokážeme. A cesta nie a nie skončiť. To pekelné tempo udržiavame vyše pol hodiny. Každý z nás sa túži zastaviť, ale nikto nechce byť ten, ktorý to navrhne. Skrátka hlupáci. Konečne je tu Podbanské. Nesmierna úľava. Zvyšok tímu je vyvalený tentokrát preto, že nás čakali až o dve hodiny. Našťastie poživeň, v ktorej hlavnú úlohu hrá pivo, vysmážaný syr a hranolky, majú nakúpenú, takže sa rozhodujeme, že ideme do Zuberca, kde usporiadame záverečné orgie. A tak sa i stalo.
Netrvalo ani deň a Dudli vymyslel ešte väčšiu koninu: nonstop beh okolo Vysokých Tatier – len 81 km a 4300 metrov prevýšenia. Radšej som sa zatiaľ na ten jeho plán ani nepozrel. Ešte že to chce uskutočniť až na budúci rok.
Vlado Bilík
Dunajská Lužná 28.7.2004
Spolupráca Vlado Dudlák
Fotky Nonstop hrebeňom Západných Tatier
Súvisiace články:
Diskusia
RE: Nonstop hrebeňom Západných Tatier
minoD (mino@marmota.sk) - 29.09.2009
Velmi pekne a hlavne inspirujuce...
Klobuk dolu.
RE: Nonstop hrebeňom Západných Tatier
dano (danielpolacik@gmail.com) - 06.09.2010
No chlapci, ste makaci, skutocne uctihodny vykon. Vlado a Brano - pozname sa z IRB. Nevedel som, ze ste takyto nadsenci az dovtedy, kym som neuvidel Vladov film Biele leto na Denali. Takisto vynikajuci kusok aj ked uz z ineho sudka. Zboja mi hovoril, ze to bolo na knap. Len tak dalej. Super vykon!!!
RE: Nonstop hrebeňom Západných Tatier
ŠtefanLehocký (toro@post.sk) - 29.06.2011
Ahojte Tatranský bežci.Dnes som našiel vašu stránku a som prekvapený čo ste zbehli.Ja som absolvoval úseky z vašej akcie,ako turista.Všetkým účastníkom veľká pochvala a uznanie.Držte sa v pohode.
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Malý horolezecký manifest Ta33 (839x)
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (827x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (784x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (737x)
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (722x)
- Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina (692x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (676x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (672x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (665x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (642x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...